Bariéry v nás

Autor: Vladimír Čuchran | 23.8.2019 o 10:35 | Karma článku: 0,00 | Prečítané:  332x

Spoločnosť si musí uvedomiť, že normálna je bezbariérovosť nášho bytia a normálne by malo byť, vytvorenie vyhovujúcich podmienok bytia pre všetkých. 

A možno takéto základné práva ústava až tak presne nedefinuje, ((2) Základné práva a slobody sa zaručujú na území Slovenskej republiky všetkým bez ohľadu na pohlavie, rasu, farbu pleti, jazyk, vieru a náboženstvo, politické, či iné zmýšľanie, národný alebo sociálny pôvod, príslušnosť k národnosti alebo etnickej skupine, majetok, rod alebo iné postavenie. Nikoho nemožno z týchto dôvodov poškodzovať, zvýhodňovať alebo znevýhodňovať.) a treba ju doplniť, "bez ohľadu na možný fyzický či psychický hendikep" 

Že bezbariérovosť nie je, je výsledkom ľahostajnosti, benevolentnosti, neschopnosti spoločnosti a nejestvovanie základných pravidiel a záväzných noriem. Všetko okolo nás vytvorené nami, určené pre naše užívanie, musí byť schopné byť nami aj užívateľné. Ináč je to nanič.

S hendikepom, bariérami sa stretávame po celý život. Žiaľ. Nemáme WC na verejnosti, nemáme miesta pre mamičky a detičky, nemáme prvky pre nevládnejších a imobilných, pre ľavákov, nemáme lavičky na zastávkach a nemáme tam ani prístrešky. A nemáme ani vyhovujúce inštitúcie pre starostlivosť, ani mechanizmy na servis, prevádzkovanie starostlivosti a chabá je naša sociálna starostlivosť, zdravotníctvo, povedomie, empatia a tolerancia spoločnosti voči ostatným, čo sú mimo nastavenú štandardnú normu. A pritom, každý človek zažíva bariérovosť už od mala.

Pacienta prepusteného z nemocničného lôžka nečaká doma vybavenie na základne zvládnutie života, ale administratívne naháňanie sa po inštitúciach pri vybavovaní pomôcok, služieb. To, že to nemôže robiť sám pacient je akiste jasné každému, len nie systému starostlivosti o človeka. Namiesto avíza nemocnice, smerovanému povedzme zdravotnej poisťovni, haló, máme tu pacienta s touto diagnózou, potrebuje barly, vozík, dovybavenie domácnosti, domovú opateru, návštevy lekára, sestry, služby, dovoz stravy, polohovateľné lôžko, tak je pacient vybavený prepúšťacou správou a rodina pacienta postavená pred hromadu ďalších starostí a to najmä poštárskeho charakteru, lebo aparát starostlivosti  o pacienta všetko hádže na pacienta. A dávka vypätia rodiny pokračuje. A pritom by stačilo tak málo, aby sa systém zdravotníctva upriamil na pacienta, na toho čo ich všetkých v zdravotníctve a sociálnej sfére platí a poriadne prepláca. Namiesto toho tu funguje papierový a či aj (nefunguje) riadne zbabraný digitálny systém, ktorý by mohol mať v štandarde základný servis pacientovi. Žiaľ na túto tému nepočuť dialóg. Stále sa riešia finančné záležitosti, preplácania liekov, ich kategorizácia a vždy je výsledkom nedostupnosť liečby, zdražovanie, či vykrádačky v čistých dňoch a podobných ministerských práčkach.      

Bariéry, ak sú, sú vykričníkom neschopnosti obrovského aparátu ľudí čo nám tu plánujú život a nezvládajú to. Nevedia to zvládať. Sú vizitkou zapchatých uší, správcov, samospráv, štátu, investorov, stavebných úradov, kontrolného systému štátu, inštitúcii bezpečnosti práce a života, projektantov, tvorcov, dizajnérov. Sú výsledkom neschopnosti rozmýšľať a mať aspoň o veciach potuchy.

Bariéry sú rozličného rázu. Aj ľaváci sú hendikepovaní a odstrkovaní, vlastne všetko je riešené pre pravákov. Nevraviac o modernosti a pochybnej využiteľnosti mnohých predmetov dennej spotreby, čo nám spôsobujú nemožnosť, či výraznú obtiažnosť v ich používaní, hovorím o konzervách, flašiach, krabiciach, obaloch, o domácej elektronike. Tu je to mnohokrát úplne odvrátené od používateľa a ani návod na použitie veľa nepomôže v lúštení odborných výrazov a na dôvažok sú univerzálne tak, že napríklad návod nesadne ku zakúpenému televízoru.

Uplašený svet bez ducha človečenstva, nemá šancu byť ľudstvu naďalej prospešný. Ak človečenstvu, ľudstvu unikajú a sú prehliadané elementárne ľudské hodnoty, prístupy k životu a svetu okolo, vytvorí sa svet len naoko prosperujúci, svet pompéznosti, akéhosi blaha, ale všetko ako svet potemkinovských dedín, miest, kulís.

Treba sa ale za tie kulisy pozrieť.

Vlado Čuchran, telesne postihnutý

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

INTERAKTÍVNY WEB 1989

Mrznúce prsty, rodičia sa boja. Padajú komunisti

Denník SME spustil výnimočný interaktívny web 1989: Cesta k slobode.

Dobré ráno

Dobré ráno: Keď ženy utekajú od mafiánskych manželov

Vincenza Rando v rámci organizácie Libera pomáha talianskym ženám.


Už ste čítali?