Už len množstvo občianskych petícií na regionálnej, či obecnej úrovni namierených proti rozhodnutiam samospráv je toho jasným dôkazom, že spolupráca obce a občana prakticky nejestvuje. Že občan je predovšetkým volič, ktorého treba predvolebne opiť, nalákať na stupídny bilbord a sladké reči. V normálne fungujúcej spoločnosti samospráva je hovorcom spravovaného územia a tamojších občanov. Že žije so svojim územím. Opak je pravdou. Množstvo takýchto nesúladov, z čoho plynú protesty, petície, je dôsledok nulovej, či formálnej komunikácie samospráv s občanmi, nezverejňovanie zámerov, zahmlievanie, diletantské postoje občanmi zvolených zástupcov, ale aj prvotný nezáujem časti občanov.
Takže to tu poriadne škrípe.
Ak k tomu prirátame dávku ignorancie samospráv voči občanom, občania sú stále viac a viac frustrovaní, dostávaní do ofsajdovej situácie, teda mimo hry, veľkej hry developerov, spriaznených duší, lobovania s aktívnou účasťou politických figuriek. Takto samospráva fungovať nemôže. Lenže tak väčšinou funguje a česť výnimkám.
Ako je možné, že občanom sa predloží k odsúhlaseniu na sídlisku výstavba prízemného obchodu, s čím občania súhlasili a predkladateľ "zabudne" že nad ním a jeho súčasťou je 11 pochodí bytovky? Takto sa nehorázne bežne ošudzujú občania a to samosprávou.
Chýba chápanie aj zo strany občana.
Zlyháva informačná báza, chýbajú aj základné vnemy, že sa niečo chystá. Občan zväčša ignoruje územný plán a pritom tam sa rysuje budúcnosť územia kde žije. Chýba záujem o územné rozhodnutia a taktiež nevníma stavebné povolenia na tabuliach stavebných úradov, či výveskách, čo je logické, veď kto by chodil na úrady každý deň, či prechádzal nejakým námestím, mestskej časti (MČ). A ešte ignoruje stretnutia so samosprávou, čo je možno vnímať postojom, že sú tam na funkciách zvolení a že nech sa starajú. Alebo nieto času, chýba informovanosť a že takúto činnosť nemožno zaradiť do pravidelného životného programu, ktorý je aj tak príšerne nabitý, čo nám nachystal štát svojimi predpismi, pokutami, existenčnými problémami. Myslím si, že aj napriek tomu, že existujú weby miest, obcí, je komplikované a najmä ťažkopádne neustále dolovanie sa v informáciách, že čo sa na obci deje. To aby sa človek tomu venoval na pol úväzku. A ani informačné kanály (RSS), ak také stránky majú, nevedia byť príliš nápomocné, ak si ich ľudia nevedia nastaviť a dostávať informácie priamo do domu a na dôvažok, ak prídu domov do Outlooku mätúce či izolované informácie, je to už len čerešnička na tejto nevydarenej torte. https://www.kosice.sk/clanok/navrh-na-zrusenie-casti-vzn-mesta-kosice-c-39-ktorym-sa-vyhlasuje-zavazna-cast-uzemneho-planu-hospodarskej-sidelnej-aglomeracie-kosice
Samospráva nie je administratívne centrum, centrum úradníkov, čo posielajú občanov, ktorý niečo potrebujú na iné inštitúcie s dovetkom „prineste nám potvrdenie,...“ čo je staré boľševické chápanie služieb obyvateľom a občanovi. Koniec koncov mnohé a mnohé úradníčenia končia, ale ako to tu býva, samozrejme pri nezmenenom stave úradníkov na samosprávach, hoci digitálny proces odbúravania byrokracie riadený štátom je tak ako to tu býva neobyčajne ťažkopádny a drahý, s viac než slabými výsledkami, (slovensko.sk, ... zdravotnícke weby) čím by mali skončiť šikanovania občanov z úradu na úrad pre poštárčenie. Nestalo sa a všade ešte po mne chcú aby som im doniesol potvrdenie odtiaľ a odtiaľ. Viď napr. vybavovanie dôchodkov, sociálnych a zdravotných vecí, tam si človek užije. Dnes v čase elektronizácie, databáz, štátnych webov, evidencií, protibyrokratických zákonov je úloha evidenčná, úradnícka už dávno za nami, takže by sa to hádam malo odzrkadliť na výraznom znížení počtu evidentov, úradníkov a myslím si, že aj samotných tzv. samospráv. Lebo samospráva nie je blízka fyzickou vzdialenosťou úradu od občana, ale najmä jeho službami a efektívnosťou. A ak nemá o občana samospráva o občana záujem, či už je na druhej strane ulice bydliska, alebo v mestskej radnici tak potom sa nečudujme vyhodnoteniu OECD čo prikladám.
V tejto krajine platí pravidlo, vyhraj voľby a môžeš všetko.
Platí vo veľkej ale aj malej politike. Ohliadnuc od toho, že ako funguje princíp volieb, akí „odborníci“ si po víťazstve potom rozdeľujú posty, všetko funguje na princípe nie odborných profesionálnych pracovísk a skutočných správcov zverených oblastí samospráv, ale na vplyve amatérskych či poloprofesionálnych politických zoskupení (poslanci sú platení), s rozličným vplyvným pozadím, čo rozhodujú politicky, stádovite a nie odborne. http://vodaprezivot.blogspot.com/2016/08/ako-docielit-odbornost-v-riadiacej-sfere.html
Na odborné miesta totiž každá odborná firma hľadá odborníka, nie politika. V spravovaní krajiny je to naopak...
Aj by som si rád prečítal správy o stave zvereného majetku a spôsobe jeho spravovania, zalistoval v pasportoch ciest, mostných listov, budov, požiarnych a bezpečnostných prevenciách, aby nám náhodou tieto opäť nevzbĺkli, podkladové dokumenty, smernice, technické predpisy, normy, ktorými sa správcovia riadia, ak vôbec samosprávy vedia o niečom takom a najmä o činnosti v tejto oblasti. Ružínsky most a množstvo ďalších neudržiavaných objektov je dôkazom katastrofálnych rozmerov zlyhania správcu, majiteľa. A zdá sa, že skutok sa nestal... Ako obyčajne. Kto si na most dnes spomenie a pritom ide o neúplné obmedzujúce riešenie, vlastne o dlhodobé provizórium.
Ak toto čítajú aj ľudia zo samospráv a nerozumejú obsahu, nie je to moja chyba, len potvrdenie, že sa minuli so zamestnaním a že ako sa k teplej stoličke dostali.
Možno sa ihneď stavajú na zadné, lebo ich niekto napomína, že na to nemajú. Mnohí ma nepresvedčili doteraz a svojimi krokmi a myslením ma nepresvedčia ani naďalej. Stále je to administratívna, politická a nie odborná moc.
Napr. malá obec nemôže mať medzi občanmi človeka tak sčítaného a administratívne nabitého (zbytočne komplikovanými) predpismi, čo vymyslel štát, človeka, čo by dokázal nielen riadiť a pomáhať obci a občanom, ale hlavne, účtovať, hýbať sa medzi paragrafmi, finančnými zdrojmi, výdavkami, byť investičákom dozorom, organizátorom, správcom. Nemôže mať odborníkov. A tak ju niekto riadi, čo síce má volebnú dôveru väčšiny domorodcov a to je všetko, nie však schopnosť efektívne riadiť. A až teraz sa prichádza na to, že by bolo opäť vhodné združovať malé obce z hľadiska ich samosprávy. Aj práve z toho dôvodu.
V Košiciach pôvodná až smiešna snaha, dostať samosprávu veci verejných čím bližšie k občanovi a nejako prisúdiť samosprávu k počtu obyvateľov, vyústila do zriadenia 22 mestských častí. Absurdita s takým výsledkom, že napr. MČ sever, mala vlastnú réžiu vo výške 70-75% zo svojich príjmov. Téma znižovania MČ niekoľkokrát vzplanutá zas pohasla. Načo otvárať tému, ak ruka ruku myje. Čitateľ si domyslí, aké finančné úspory by nastali. Ale kritici zlučenia mestských častí, si myslia, že sa preruší väzba MČ a mesto, občan. Nuž dodajme, že v úvode spomínané petície a sťažnosti sú jasným ukazovateľom nespolupráce akéhokoľvek druhu samosprávy s občanom, takže prerušená väzba už tu je.
Mal som predstavy o fungovaní...
